Uverejnené 09.12.2013

Pohrebná obradníčka: V lete majú doktori dovolenky, takže umiera menej ľudí!

Pohrebná obradníčka Zdena Follrichová nám otvorene porozprávala o modelovaní chýbajúcej časti tváre, uhorkovej sezóne v pohrebníctve či nemocničnom hyenizme. Náš rozhovor prebiehal v kancelárii riaditeľa bratislavského pohrebníctva Marianum Miloslava Hrádka, ktorý nás občas stopol s tým, že musí, lebo médiá vraj povedia hocičo. Niekedy je však realita silnejšia, než akýkoľvek výmysel.

 

Odkedy sa venujete svojej práci?

Keď som prišla do krematória, bola som ešte mladá a krásna. (smiech) Na konci 70-tych rokov som nastúpila na pohrebnú službu. Medzičasom som robila kadečo iné, ale viete, dobré holuby sa vracajú. (smiech)

 

Pritiahla vás zvedavosť?

Nie. Rozhodla som sa tak kvôli tomu, že som osoba, ktorá má rada tvorivejšiu a voľnejšiu prácu. Po škole som robila aj v mzdovej učtárni, ale nenapĺňalo ma to, keď som musela ráno o ôsmej zasadnúť a do pol štvrtej zarezávať.

 

Tak ste išli zarezávať do krematória.

Dá sa to tak povedať. V 80-tych rokoch sme boli, my obradníci, taká vyššia kasta a nikto nebazíroval na tom, že som nebola o pol ôsmej v robote. Na Slávičom údolí začínal prvý pohreb o jedenástej, kvôli čomu bol začiatok pracovného dňa výrazne neskôr. Okrem toho ma nikto nekarhal ani za to, keď som odišla skôr.

 

Máte nejaké mimoriadne situácie, kedy vás musí byť v práci viac?

Mimoriadne situácie sú dennodenne. Či už z našej strany alebo zo strany klientov. Avšak pri práci sa striedame traja obradníci. Denne máme priemerne desať pohrebov a časy sú jasne rozdelené. Jeden obrad trvá okolo 45 minút, no kým jedno smútočné zhromaždenie vstúpi do obradnej siene, iný obradník už vybavuje ďalší obrad a pripravuje sa. Je to taký „kolotoč“.

 

Čo znamená pripravuje sa?

Ide o prípravu s pozostalými a vybavovateľom. Dávam im potvrdenie o spopolnení, pýtam sa, či chcú ešte vidieť zosnulého, vybavujeme hudbu či výzdobu, je k dispozícii fotograf a podobne.

Každá rodina má ešte možnosť zosnulého vidieť. Ak majú záujem, tak nám ho upraveného a nachystaného pošlú výťahom do rozlúčkovej miestnosti. Po rozlúčení sa rakva zatvorí a ide do obradnej siene a odtiaľ do kremačného zariadenia. To sa deje už mimo prítomnosti rodiny.

 

Po urnu sa teda chodí dodatočne?

Presne tak. Nedá sa to urobiť tak, že im povieme, aby si počkali  a donesieme im urnu „ešte teplú“. Klienti si prídu po urnu po niekoľkých dňoch, niektorí vôbec. No pokiaľ je prianie, že by si ju chceli zobrať hneď, tak im vieme zabezpečiť, že im ju dáme do pár hodín.

 

Ako dlho trvá spálenie ľudského tela?

Je to veľmi individuálne. Iná je situácia, keď sa spopolňuje novorodenec a iná, keď spaľujete dospelého človeka. Vás (61 kg – pozn. red.) by som tipla tak na 60-70 minút. Záleží od toho, či veľa pijete, či máte tvrdú pečienku alebo rakovinu, lebo chemoterapia nechce horieť. Faktorov je viac. Kremačný proces však trvá u normálneho dospelého človeka 60-80 minút. Potom prebieha chladnutie popola, pretože teplota v peci môže dosiahnúť až 1050 stupňov. Celý proces, než sa urna uzatvára, môže trvať zhruba päť hodín.

 

Vaša práca znie dosť monotónne a tvrdili ste, že máte rada pestrosť.

Neverte tomu. Každý klient je iný. Prídu pozostalí, ktorí sú spokojní, alebo sú takí, ktorí hľadajú zádrapky, alebo zažívame aj rozvadené rodiny.

 

Čiže ľudia sa pohádajú aj na pohrebe?

No ježišmária. Minule mi prišli klienti vybavovať obrad do kancelárie s tým, že sa začali hádať a nadávať si: „A ty si pi... A ja som kúpila toto a zabezpečila som hento.“ A tak ďalej. Tak som chvíľu čakala. Keď sa nemienili upokojiť, tak som ich poprosila, že ak nie sú schopní upokojiť sa, nech si to idú vyriešiť na parkovisko, obrad odložíme a nový termín si môžu zaplatiť. Toto jediné na ľudí platí. Keď im spomeniete peniaze, tak sa upokoja. Človek musí byť niekedy policajt, niekedy láskyplná matka, niekedy hladkajúca ruka a inokedy zas psychológ.

 

Aký profil zamestnanca teda vaša práca vyžaduje?

Môže to robiť každý, kto je výrečný, vie po slovensky a dokáže sa vcítiť do myslenia ľudí, ale nepustí si to moc pod kožu. Inak by som plakala pri každom pohrebe. Netvrdím, že to ide vždy. Už som aj ja mala taký prípad, že som rumázgala na cudzom pohrebe.

 

Zmenila vám táto práca vnímanie smrti?

Som s tým vysporiadaná celý život. Myslím si, že ako sa človek môže narodiť, tak musí odísť. Patrí to jednoducho k životu.

 

Nemôžete tak ale vnímať každú smrť.

Áno, je rozdiel, keď niekto umiera dlhou a trpiteľskou smrťou, alebo odíde počas spánku. Sú rôzne druhy smrti, ale závisí na uhle pohľadu pozostalých.

Inak sa to berie, keď zomrie 104-ročná babička a inak, keď zomrie dieťa. Krásne to povedal pán Satinský: „Umrieť v dvadsiatke je tragédia. Umrieť v osemdesiatke je prirodzené. A umrieť v päťdesiatke, to je také neštýlové.“

Dnes je ale veľmi veľa takej tej smrti, ktorá ešte nemusela byť. Veľa ľudí si privodí infarkt tým, že sa naháňa. Veď dnes to inak ani nejde.

 

Odpozorovali ste nejaké obdobie, kedy umiera viac ľudí?

Tento rok sa čudujeme tomu, že sme mali slabý november.

 

Premeňme to na čísla.

Priemerne máme 160 pohrebov mesačne. Júl a august je však uhorková sezóna. Doktori majú dovolenky, tak ľudia nezomierajú. Zomrú len tí, ktorí majú zomrieť prirodzenou smrťou!!!

 

Dá sa v tejto práci učiť na vlastných chybách?

Ale iste. Kto nič nerobí, nič nepokazí. V každej práci môžete niečo pokaziť, no my sme v takej situácii, že keď niečo pokazíme, už sa to veľmi zle napráva. Pohreb je premiéra aj derniéra zároveň.

 

Čo môže byť tou chybou?

Všeličo. Buď sa zakokceme, zle pustíme hudbu a podobne. Predovšetkým si to všímame my, zamestnanci. Pozostalí si to zväčša ani nevšimnú. Je to ako v divadle, kde vidíte oveľa menej chýb, ako sa v skutočnosti deje. Zjednodušene povedané, pohreb je akoby posledné divadelné predstavenie.

 

Čo všetko so zosnulými robíte?

Zákon o pohrebníctve hovorí jasne. Nemocnica alebo patológia má odovzdať pohrebnej službe telesné pozostatky, ktoré sú umyté a ak boli pitvané, tak zašité. Mali by vám odovzdať konkrétneho zosnulého, pretože stávali sa v minulosti aj prípady, že sa mŕtvi zle označili a pri pohrebe sa zistilo, že zosnulí sú zamenení. Nemocnica by vám teda mala odovzdať telesné pozostatky spôsobilé na vystavenie. Častokrát sa však stáva, že nám odovzdajú zosnulých, z ktorých trčia hadičky, ihly, dýchacie kanyly a iné. Žasnem, kde sa berie v týchto ľuďoch v nemocniciach ten hyenizmus!!!

 

Takže bežne zosnulých ešte zašívate?

Pohrebná služba nemá čo šiť. Skôr sa venujeme iným oblastiam. Pokiaľ neboli zatlačené oči, tak ich musíme zatlačiť my. To by sa však malo robiť okamžite po smrti, pretože zatlačiť oči mŕtvemu, ktorý je už stuhnutý, je veľmi ťažké a to nechcem hovoriť o tom, či sa oči lepia sekundovým lepidlom alebo nie.

Pohrebná služba je povinná zosnulého obliecť, vložiť do rakvy a urobiť úpravu. Niekedy do takej miery, že zosnulý je po ťažkej autonehode, alebo si strelil zbraňou do hlavy. Musíme vymodelovať chýbajúcu časť tváre a pripraviť zosnulého tak, aby sa s ním mohla rodina dôstojne rozlúčiť. Niekedy sa to však nedá. Keď je napríklad vlakové nešťastie, tak nie je doslova „čo upravovať“.

 

Vtedy sa truhla zavrie a zosnulého nevidieť?

Pokiaľ niekto trvá na tom, že chce zosnulého vidieť aj napriek tomu, že sa nachádza v takomto zlom stave, tak môže. Mojou úlohou je pozostalým vysvetliť, že telesné pozostatky nie je vhodné vystaviť. Niekedy je to veľmi ťažké. Môže sa stať napríklad aj také, že pozostalých musíte poprosiť o to, aby priniesli novú košeľu. Keď nechápu prečo, tak im treba vysvetliť, že v zosnulom prebiehajú patologické zmeny, ktoré sa prejavujú rôznymi výtokmi telesných tekutín.

 

Na rekonštrukciu tváre máte špecialistu?

Nie. Prizývame si ľudí na pomoc alebo to robíme sami. Záleží od množstva poškodenia. Telesných pozostatkov som sa už dotkla, nemám s tým problém. Práca v pohrebnej službe je totiž veľmi multifunkčná a pracovníci by nemali mať problém s prácou s telesnými pozostatkami.

 

V rámci tohto existuje legenda o brigáde umývania mŕtvol za veľké peniaze.

A už je to tu. To sú hlúposti. Keď sa vám hlási niekto do pohrebnej služby a silou-mocou to chce robiť, tak si musíte položiť otázku, čo ho k tomu vedie, čo ho na tom láka. Nesmiete pripustiť, že by ste zamestnali niekoho, kto by v tom mal nejakú pasiu. Firma totiž zodpovedá za to, že to celé prebehne v poriadku a keby ste zamestnali „úchyláka“, tak neviete, čo vám tam môže urobiť. Či už počas obradu, alebo so zosnulým a podobne. Výber zamestnancov je citlivý a nikdy nemáte istotu, že to bude v poriadku. S niektorými ľuďmi sme sa naozaj museli rozlúčiť, lebo sa nevedeli „vpratať do kože“.

 

Čo robili?

Pokiaľ zistíte, že zamestnávate človeka, u ktorého hrozí, že by tam bola nejaká úchylka, tak ho musíte z práce okamžite odstrániť.

 

Podľa čoho zistíte, že sa človek správa nevhodne?

Nedá sa to povedať všeobecne. Práca so zosnulými aj pozostalými je veľmi špecifická. Každý zamestnanec, ktorý prichádza do styku so zosnulým, by mal k nemu pristupovať s úctou a rešpektom.

 

A čo ten nadštandardný plat, ktorý sa v legende spomína?

To sú úplné hlúposti a rozprávky. Napríklad pánovi riaditeľovi chodia cez leto inzeráty typu: „Ja chcem ísť ku vám umývať mŕtvych, tam sa dobre platí.“ My sa na tom doslova smejeme.

 

Stretávate sa aj s inými predsudkami?

Kedysi sa tradovalo, že hrobári fasujú fľašu rumu.

 

Čiže dobre sa na vašu prácu vymýšľajú vtipy, ale všetko sú to hlúposti?

Presne tak. Je to zamestnanie ako každé iné. Normálny človek našu prácu chápe a je vďačný. Keď ale príde niekto arogantný, tak s vami bude jednať tak, ako je zvyknutý s každým iným. Rovnako arogantne, ako sa rozpráva v autoservise, tak bude jednať aj s vami. A je mu jedno, že pochováva vlastnú mamu, ktorej my vzdáme väčšiu úctu ako on sám.

 

Za tie roky práce sa vo vás musel vytvoriť obrovský cit.

To áno. Mám kolegu paliča, ktorý raz povedal: „Včera som si spálil vlastnú manželku.“ Keď sme sa ho pýtali, prečo to nedal urobiť niekomu inému, tak odpovedal, že on si to chcel urobiť sám. Za pár rokov zas povedal, že včera si pálil mamu. To si ani neviete predstaviť. Ja hovorím, že tí, ktorí tam pracujeme, sme istým spôsobom mierne postihnutí, lebo normálny človek tam robiť nemôže. (smiech)

 

Je pohrebov s vlastným scenárom stále viac?

Áno, je. Mali sme klienta, ktorý na papieri priniesol napísané poznámky, ktoré si jeho mama písala dvadsať rokov a boli určené k pohrebu. Keď môžu anglickej kráľovnej za jej života každé tri roky nacvičovať celú pohrebnú ceremóniu, tak prečo by nemohol byť akýkoľvek pohreb podľa scenáru?

 

Ako sa podoba pohrebov vyvíja?

Čo si kto želá, to mu splníme. Voľnejšie je to hlavne v rámci hudby. Niekto má rád country, niekto niečo iné. Kolega raz zažil pohreb so zosnulým, ktorý sa častokrát rozvádzal, ženil, mal veľa detí a samozrejme, že sa už pred pohrebom pohádali všetky manželky a potomkovia. Popri hádaní sa nebol priestor na to, že by dali obradníkovi základné informácie o zosnulom, preto musel obradník improvizovať. Samozrejme, že nemohol hovoriť, že zosnulý bol sukničkár a zanechal po sebe veľa detí. Preto začal rozprávať: „Lúčime sa tu s človekom, ktorý bol výborný manžel, skvelý otec...“ A z prvej rady sa ozvalo: „Mama, sme na zlom pohrebe.“ (smiech)

 

Aký je trend v pochovávaní spopolnených zosnulých?

Sú ľudia, ktorí si chcú urnu zobrať a nechať doma. Je tiež možnosť uložiť ich na cintoríne v urnovom háji. Niekto ich dáva aj do hrobu k ďalším svojim príbuzným. Na cintorínoch sú aj kolumbáriá (urnové steny – pozn. red.), kde sa dá urna uložiť. Robia sa aj rozptyly alebo vsypy. Dnes sa už rozmohlo také, že zosnulého chceli vysypať do Dunaja alebo do Tatier. Michal Dočolomanský sa napríklad nechal rozsypať na Pieninách.

 

Koľko pohrebov ročne realizujete?

Realizujeme okolo 2000 vlastných pohrebov a ďalšie v subdodávke pre iné pohrebné služby. Celkovo je to asi 1200 klasických pohrebov do zeme a v krematóriu asi 3500. Dokopy teda okolo 5000 pohrebov ročne.

 

Využíva sa viac kremácia alebo pohreb do zeme?

V rámci Bratislavy je pomer v prospech kremácie. Využíva ju zhruba 70% klientov. V rámci Slovenska je táto situácia opačná, no na Českú republiku nebudeme mať asi nikdy. 95% všetkých pohrebov je tam realizovaných v krematóriu. V pražských krematóriách je dokonca 90% všetkých pohrebov bez rozlúčky. Zosnulý je jednoducho privezený do krematória a bez akéhokoľvek obradu spopolnený. Keď sme sa pýtali kolegov v Prahe, prečo to tak je, tak nám odpovedali: „Vieš, namiesto toho, aby sme zaplatili nejakých 5-6 tisíc za pohreb v krematóriu, my radšej ideme do Chorvátska.“

Rozhovor bol autorizovaný. Vyšiel s malými zmenami, ktoré Miloslav Hrádek a Zdena Follrichová v prepise urobili.

 

Zdroj: http://www.anomagazin.sk/vydanie/33/?page=2

 

 

 

Archív noviniek

Späť hore